Goodbye Moscow!

Presne zajtra 29.8.2007 o 14:30 začína 8-9 hodinová cesta, ktorú som už toľkokrát absolvovala – cesta na Slovensko.

Teraz však s konečnou platnosťou.

Zaujímavá kapitola môjho života sa uzatvára. Svoju prácu ukončím spoločným obedom so šéfom a mojimi teamami – projektovým a organizačným (šéf pozýva). Odchádzajúc z officu urcite vsetkych vyboskávam a mozno si aj trochu poplačem, nasadnem do taxíka a prehodím pár slov s taxikárom o tom, ako mi v Moskve bolo dobre. Taxík ma odvezie na letisko Domodedovo, 30 km od Moskvy, tam ma prehľadajú od hlavy po paty, vyhodia mi z kabelky všetko čo je tekuté (nové bezpečnostné kritériá). Teta bude hľadať asi 2 minúty voľné miestečko v mojom pase, kam by dala svoju pečiatku a odfrfle to, pretože už mám pas takmer plný (miestečko sa určite nájde J). Prescanujú ma počítačom asi tak, že si vidím na fotkách aj svoj holý zadok (mimochodom veľmi zvodný J)

O 18,00 sa za mnou zatvori únikový východ z lietadla a ja budem melancholicky pozerať na nápis na letisku, ktorý oznamuje MOSKBA (čítaj Moskva). To už budem na rakúskej pôde, pretože letím Austrian Airlines a budem počúvať zvuky rakúskeho valčíka (asi ho dávajú ľuďom pred odletom na ukľudnenie). O 20,40 Východoeurópskeho casu, to jest o 18,40 CET prilietam do Viedne. Beriem si autobus o 19,30 CET do Bratislavy so strašne ufrflaným slovenským šoférom a keď všetko dobre pôjde, o 20,30 CET už vystúpim na SAD v Bratislave a zvítam sa s mojím milým chalaniskom.

Padá na mňa v tejto chvíli melanchólia. Ostáva za mnou kopec práce, nová Organizačná štruktúra, milí, už bývalí kolegovia a priatelia. Viem o tejto banke veľa, hovorím po rusky a celkom som sa integrovala
A melanchólia padá a padá....

A čo sa otvára predo mnou? J
Tak o tom vám napíšem nabudúce.

Vaša Cib.

The Rabbit's Thesis

It's a fine sunny day in the forest, and a rabbit is sitting outside his burrow, tippy-tapping on his typewriter. Along comes a fox, out for a walk.

Fox: "What are you working on?"

Rabbit: "My thesis."

Fox: "Hmm… What is it about?"

Rabbit: "Oh, I'm writing about how rabbits eat foxes."

Fox: "That's ridiculous! Any fool knows that rabbits don't eat foxes!"

Rabbit: "Come with me and I'll show you!"

They both disappear into the rabbit's burrow. After few minutes, gnawing on a fox bone, the rabbit returns to his typewriter and resumes typing. Soon a wolf comes along and stops to watch the hardworking rabbit.

Wolf: "What's that you are writing?"

Rabbit: "I'm doing a thesis on how rabbits eat wolves."

Wolf: "you don't expect to get such rubbish published, do you?"

Rabbit: "No problem. Do you want to see why?"

The rabbit and the wolf go into the burrow and again the rabbit returns by himself, after a few minutes, and goes back to typing.

Finally a bear comes along and asks, "What are you doing?

Rabbit: "I'm doing a thesis on how rabbits eat bears."

Bear: "Well that's absurd!

Rabbit: "Come into my home and I'll show you."

As they enter the burrow, the rabbit introduces the bear to the lion.

Moral: It doesn't matter how silly our thesis topic is. What matters is whom we have for a supervisor.

In the context of the working world: It doesn't matter how bad our performance is; what matters is whether our boss likes us.

Lesson for Management Student: To survive in the corporate world successfully, our boss is going to be the key player.

3 babatka/min.

“Za 1 minutu sa v Rusku narodia 3 babatka.
Nasa krajina potrebuje Vase rekordy.”: hlasi putac v Moskovskom metre.

Ved to je viac ako 1,5 miliona babatiek za 1 rok. A to tu hovoria o demografickej depresii. No, samozrejme, prec su uz casy, ked mala kazda rodina viac ako 3 deti. Rodia sa jedinacikovia.
Hmm, aj tu zeny maju podobne problemy ako zvysok vyspeleho sveta. Ako zladit rodinu a karieru? Mnohe to riesia tak, ze deti odkladaju k starym rodicom.

V niektorom z ruskych casopisov riesili problem demografickeho ubytku psychologicky:

Na americkej armade, ktora bola na misii v Afrike raz robili experiment. Jednej skupine dali jest iba africke jedlo, a nemali moznost vyberu, druhej skupine dali moznost vyberu – mohli si vybrat medzi jedlom
Africkym a americkym. Po 6 mesiacoch zistili ze:
- Skupina, ktora mala moznost vyberu stale uprednostnovala americke jedlo.
- Druha skupina, ktora moznost vyberu nemala, si vsak na africke jedlo zvykla, a po case si ho oblubila az tak, ze si ho zacala pytat viac.

Co z tohoto experimentu vydedukoval nemenovany rusky casopis?

Zeny dnes maju moznost vyberu. Uz dlhsiu dobu su pracovne uznavane viac, nez ako matky rodin, ziskavaju financnu nezavislost a “nesedia len doma”. Vyberaju si teda moznost kariery a tak sa vzdavaju, resp. minimalizuju svoju rolu ako matky rodin (africke jedlo). Najlepsie by ich bolo prinutit mat deti, aby sa im to opat zapacilo. A ako ich teda prinutit?

Tak toto uz moj rusky casopis nevedel vyriesit. Spomenul vsak, ze jednorazove prispevky pre rodiny s detmi velmi nepomozu.

Mat dieta je urcite krasne pre zenu emocionalne a ludsky. Ked vsak nie je podporovana spolocnostou – manzelom, pribuznymi, zamestnavatelmi ci statnymi organmi, je pre zenu uzasne tazke vychovavat vela deti. Alebo aspon malo deti, ale kvalitne. Na materskej a casto aj po nej (a to je podla zamestnavatela to najhorsie!) zena uz nemoze ostavat v praci do 20tej, respektive (a to je podla mna to najhorsie pre zenu) sa stava financne zavislou na muzovi, ktory nie vzdy je spolahlivym a chapavym clovekom (nech mi odpustia vsetci spolahlivi a chapavi muzi/manzelia). Musi sa vzdat svojej pozicie v praci, a ist na urcite obdobie robit domacu paniu. Uff !!! Uz teraz mi to znie neatraktivne. Koho by bavilo fulltime upratovanie ci varenie?

Mamicky kde ste? Ako sa citite? Ste spokojne a stastne? Chcela by som vediet, ake to je... Dufam, ze mi niektora maminka/otecko odpise, ked sa jedneho dna dostane na tento blog.

Cibulka

Moskovské metro a iné zaujímavosti ā la Rusko.

Moskovské metro je veľmi zaujímavé a historické. Začali ho stavať v roku 1935 aj vďaka rýchlemu rozvoju mesta. Možno viete, že pôvodne bol hlavným mestom Ruska St. Petersburg a až po prevrate v roku 1917 sa stala hlavným mestom Moskva. Vtedy mala iba niečo okolo 1,7 milióna obyvateľov. Dnes ich má neoficiálne viac ako 10 miliónov (kolegovia vravia že 12 mil.). Pre zaujímavosť Moskovské metro má 172 staníc a sú od seba priemerne vzdialené 1,8 km. Prepraví 8-9 miliónov pasažierov za 1 deň. Mimochodom nie je to veľmi príjemné, keď sa tam ráno tlačíte, aby ste sa dostali do práce. Rusi chlapi vačšinou nepoužívajú voňavky či antiperspiranty... Myslím si, že názor, že chlap má hrešiť a smrdieť je už dávno prekonaný a Rusi to ešte úplne nepochopili. Česť výnimkám. Cena za lístok v metre je smiešna, vidno, že ešte nie sú až tak trhovo orientovaní ako je naša Bratislavka. Lístok stojí 17 rubľov a odveziete sa kam chcete aj s mnohými prestupmi.

Metro bolo najprv stavané ako umelecký klenot a aj preto dnes niektoré stanice metra vyzerajú ako keby ste boli v lobby divadla, ci v nejakej historickej budove. Neskôr, hlavne počas studenej vojny sa metro stavalo a slúžilo aj ako protivojnový kryt, respektívne kryt v prípade výbuchu jadrovej bomby. Je preto jedným z najhlbších vo svete. Idete na velmi rýchlom eskalátore aj 3-4 minúty, aby ste sa dostali dole – hĺbka takmer 90 metrov v niektorých prípadoch a ja mám z toho na eskalátore nepríjemné pocity závrate. Inak v metre sa nesmie fotiť - všade sú postaršie tety v uniformách, či mladí policajti, ktorí hliadkujú a kontrolujú pasažierov, vždy ich stretnem aspoň 3. Fotenie je zakázané asi pre to, aby sa zabránilo špionáži. Myslím, že v tomto sú Rusi fakt paranoidní a či majú pravdu, to ukáže len budúcnosť.

Len donedávna mali Rusi mierne pozmenené mapy ulíc a dokonca mapa Moskvy nebola na internete verejne prístupná, aby sa zakamuflovali miesta, kde boli umiestnené tajné zložky, respektíve iné tajné zákutia. Teraz, myslím, že už asi 2-3 roky mapu Moskvy na internete nájdete. Smiešny je aj prístup štátu. Niektoré veci mi fakt pripadajú, ako z filmu. Napríklad strecha každého domu – paneláku, patrí štátu. To jest ak si chcete na strechu napríklad umiestniť satelit, musíte prejsť príslušnou byrokratickou procedúrou, (ak ste vyhoveli) obdržať kľúče od strechy, ktoré sú umiestnené myslím priamo na ministerstve. Po nainštalovaní satelitu musíte kľúčiky pekne krásne vrátiť.

Takže takto si tu pekne žijeme v tomto Kocúrkove.

Zdravím všetkých mužov, ktorí príjemne voňajú od Huga Bananiho J

Zuzka

Prechádzka po Moskve

5.8.2007.

- ako sa prechádzam popri rieke Moskve, vidím ako ujo loví ryby. Pohodlne sa opiera o zábradlie a stojí priam na chodníku. Keď k nemu podídem, chytí rybu. Snaží sa ju dostať z vody a keď už som úplne pri ňom, zrazu vidím, ako úbohá rybička letí vzduchom. V poslednej chvíli zastanem, uhnem sa a polovystrašene vykríknem. Ujo sa len spokojne usmeje. Asi si ulovil večeru.

- idem ďalej a stretnem vrabca. Naozaj stretnem, lebo naša známosť je jedna z mojich najdlhších vrabčích známostí. Sedí na chodníku, a keď k nemu podídem, vzlietne a letí asi 8 metrov. Potom si opäť sadne na chodník a čaká, kým k nemu podídem. Potom opäť vzlietne a zase ma čaká kúsok opodiaľ. A tak to ide opäť a zase. Hovorím si, jeeej aký priateľský vrabec. No po chvíli môj vrabec uvidí druhého a odlieta. Asi si myslel, že doliezam.

- rad na Lenina je neuveriteľne dlhý. Keď chcete vidieť Lenina tak musíte prejsť bezpečnostnou kontrolou ako na letisku. Nesmiete mať zbraň. Prechádzam popri dlhokánskom rade a zastaví ma chalan Rus. Že ak zaplatím, on mi zariadi, aby som v rade nečakala. Viem, že sa to dá, musíte zaplatiť asi 10 EUR. Odmietam. Nechcem korumpovať mladého Rusa ešte viac ako je a navyše, myšlienka vidieť Lenina ma vôbec nepriťahuje. Nech odpočíva v pokoji.

- Žobráci. V Rusku sú nejakí ozajstnejší, viac autentickí. Viem, že veľká väčšina žobrákov na Slovensku sú alkoholici alebo asociáli, ktorí nechcú pracovať. Viem, že tí ostatní môžu využiť sociálnu sieť a charitu, ktorá je na Slovensku relatívne funkčná. V Taliansku sú zase žobráci viac podnikaví. Vačšinou ich stretnete v metre a väčšinou majú harmoniku, cimbal, saxofon alebo čosi iné a niečo pekné vám zahrajú. To je ok. Takto si vlastne zarábajú a možno ich neoprávnene nazývam žobrákmi. Môj ocko vraví, že sú to umelci.Ok. Ale tu v Rusku je situácia iná. Vidím pri chodníkoch starenky s veľmi smutným pohľadom. Býva mi z toho veľmi smutno...

- prechádzam cez Červené námestie a Kremeľ smerom na Starý Arbát. Vidím všetky tie krásne a pestrofarebné vežičky a GUM. Všetko je to také pekné až je to trochu gýčové. Ako keby všetky tie vežičky boli z cukru alebo marcipánu. To by bolo pekné, zahryznúť sa do vežičky a pekne si pochutiť. Možno by cesto bolo urobené ako dobošový rez. To je presne ako keď si moja babka kúpila sedačku - mala presne také pásiky ako dobošový rez. Len sa do nej zahryznúť. Mňam!

Zuzka

Cibuľkine dobrodružstvá

Tak a je to tu!

Cibuľka má narodeniny. Nechcite vedieť koľko mám, ani na prstoch dvoch rúk to už nezrátam. Ale aj tak je to príjemný vek, ten môj. Som pri plnej sile aj na tele aj na duchu. A ten duch sa teda poriadne zmenil.

Práve som sa chcela dostať z práce, keď som zistila, že mi naša milá asistentka Nataša, zabudla objednať taxík. A keďže by som to metrom nezvládla tak som sa pekne vrátila do offisu a čakám na nový taxík, ktorý mi práve objednali. A inak, nieže by som to metrom nezvládla preto, že som kvetinka, ale preto, lebo som v robote dostala 3 krásne dary k narodeninám a 2 z nich sú aj poriadne veľké, do metra by som ich ani nedotrepala:

- obrovská kytica pozostávajúca z asi 19 kvetov - sú tam nádherné ruže a ešte iný druh, ktorý neviem pomenovať. Keď mi tú kyticu priniesli, skoro som spadla z nôh. Dimitrya za ňou ani nebolo vidno - boli takí strašne zlatí (projektový tím). Popriali mi toľko krásnych vecí a pekne po rusky. Čo sa budú snažiť po anglicky, aj tak väčšinu času už rozprávame po rusky

- nádherný kôš plný kvetov a hlavne rôznych sladkostí - ten mi prišiel od našich zlatých šéfov biznisu (Chorvát) a risku (Talian). Mimochodom v banke vôbec neboli, lebo sú na dovolenke, ale spomenuli si na mňa a to si myslím, že je veľmi pekné od nich.

Takže namiesto smutného narodeninového dňa v Rusku sa z toho vykľul milý deň v práci. Celý deň sa trúsili, a gratulovali mi. Tak veľmi ich mám rada. Ja som kúpila super tortu - tiramisu, a ešte kopec ovocia a na pitie džúsy. Aby ste totiž vedeli, tak sa oslavujú narodky v Rusku. Človek kúpi/upečie nejaké to malé pohostenie a keď je oslávenec žena, tak dostane krásnu kyticu/e keď muž, tak väčšinou dostane nejaký milý malý darček.

A tie kvety! Trochári vôbec nie sú. V medziľudských vzťahoch majú veľké srdce. Radi sa zasmejú, aj keď sú možno viac melancholickí. Vedia byť veľmi úprimní a keď treba aj poriadne nepríjemní.

Taxík nechodí. Hmm, v Moskve ak si objednáte taxík, tak môžete byť radi, ak príde do 40 minút. Zápchy tu, sú neuveriteľné. Je normálne, že ľudia dochádzajú aj 1 - 1,5 hodiny do práce. A fakt makajú. U nás v banke je workoholická atmosféra. Rastieme. V nasledujúcich mesiacoch prijmeme 400 nových zamestnancov. A platy sú tu zázračné. Moskva je in, je dynamická a drahá. Aj my na to, aby sme rástli poriadne investujeme. Viac, ako keby sme chceli rásť v Taliansku. Riaditeľ obyčajnej pobočky zarobí viac ako 5000 USD v čistom. A to nielen v Moskve.

Práve prišla Nataša, že taxi je už tu. Toto je koniec 25-teho dňa pred mojím odchodom z banky v Moskve.

Zuzka