Prechádzka po Moskve

5.8.2007.

- ako sa prechádzam popri rieke Moskve, vidím ako ujo loví ryby. Pohodlne sa opiera o zábradlie a stojí priam na chodníku. Keď k nemu podídem, chytí rybu. Snaží sa ju dostať z vody a keď už som úplne pri ňom, zrazu vidím, ako úbohá rybička letí vzduchom. V poslednej chvíli zastanem, uhnem sa a polovystrašene vykríknem. Ujo sa len spokojne usmeje. Asi si ulovil večeru.

- idem ďalej a stretnem vrabca. Naozaj stretnem, lebo naša známosť je jedna z mojich najdlhších vrabčích známostí. Sedí na chodníku, a keď k nemu podídem, vzlietne a letí asi 8 metrov. Potom si opäť sadne na chodník a čaká, kým k nemu podídem. Potom opäť vzlietne a zase ma čaká kúsok opodiaľ. A tak to ide opäť a zase. Hovorím si, jeeej aký priateľský vrabec. No po chvíli môj vrabec uvidí druhého a odlieta. Asi si myslel, že doliezam.

- rad na Lenina je neuveriteľne dlhý. Keď chcete vidieť Lenina tak musíte prejsť bezpečnostnou kontrolou ako na letisku. Nesmiete mať zbraň. Prechádzam popri dlhokánskom rade a zastaví ma chalan Rus. Že ak zaplatím, on mi zariadi, aby som v rade nečakala. Viem, že sa to dá, musíte zaplatiť asi 10 EUR. Odmietam. Nechcem korumpovať mladého Rusa ešte viac ako je a navyše, myšlienka vidieť Lenina ma vôbec nepriťahuje. Nech odpočíva v pokoji.

- Žobráci. V Rusku sú nejakí ozajstnejší, viac autentickí. Viem, že veľká väčšina žobrákov na Slovensku sú alkoholici alebo asociáli, ktorí nechcú pracovať. Viem, že tí ostatní môžu využiť sociálnu sieť a charitu, ktorá je na Slovensku relatívne funkčná. V Taliansku sú zase žobráci viac podnikaví. Vačšinou ich stretnete v metre a väčšinou majú harmoniku, cimbal, saxofon alebo čosi iné a niečo pekné vám zahrajú. To je ok. Takto si vlastne zarábajú a možno ich neoprávnene nazývam žobrákmi. Môj ocko vraví, že sú to umelci.Ok. Ale tu v Rusku je situácia iná. Vidím pri chodníkoch starenky s veľmi smutným pohľadom. Býva mi z toho veľmi smutno...

- prechádzam cez Červené námestie a Kremeľ smerom na Starý Arbát. Vidím všetky tie krásne a pestrofarebné vežičky a GUM. Všetko je to také pekné až je to trochu gýčové. Ako keby všetky tie vežičky boli z cukru alebo marcipánu. To by bolo pekné, zahryznúť sa do vežičky a pekne si pochutiť. Možno by cesto bolo urobené ako dobošový rez. To je presne ako keď si moja babka kúpila sedačku - mala presne také pásiky ako dobošový rez. Len sa do nej zahryznúť. Mňam!

Zuzka